V SLEPEJ ULIČKE

            Cesta z Anglicka do Ameriky sa priblížila ku koncu. Vystúpil som z lode so samými kladnými pocitmi a s veľkou dôverou v novú budúcnosť. „New York, si môj! Mám ťa rád!“ chcelo sa mi kričať. Dnes viem, že toto veľké, divoké mesto vskutku s radosťou objíma svojich milencov – ale nakoniec je to k ich skaze. Aspoň v mojom prípade to tak bolo.
            Ešte počas cesty loďou som veľa premýšľal o Komunistickom manifeste, ktorý som čítal pred štyrmi rokmi a na ktorý som nikdy úplne nezabudol. Ani na knihy o sovietskom Rusku, ktoré núkali fotografie bývalých mužíkov so širokými úsmevmi na tvári, ktorí po revolúcii s elánom pracovali nadčasy v továrňach. Náhodná asociácia s čerstvým vzduchom, pocitom zdravia a hŕbou dobrých predsavzatí, ktoré sa vo mne spojili s niekoľkými povrchnými marxistickými pojmami, ma počas plavby pretvorili v komunistu.
            Chcel som sa plne venovať otázke mieru a spravodlivosti vo svete. Chcel som urobiť niečo pozitívne, aby som prerušil a odvrátil hustnúcu hrôzu, ktorá viedla svet do ďalšej (druhej svetovej) vojny – a zdalo sa mi, že pre to niečo urobiť môžem – nie sám, ale ako člen aktívnej a počuteľnej skupiny.
            Bol som na pár nudných „červených“ večierkoch. Žiaľ, nikto okrem mňa tam nemal záujem o pitie. Preberali sme také veci, prečo ten či onen súdruh nechodí na schôdze. Veľa som pre dobro sveta v týchto skupinkách urobiť nevedel.
            V tom čase sme s bratom veľa chodili do kina. Myslím, že som bez výnimky videl všetky filmy natočené v rokoch 1934-1937. Prevažne boli hrozné. Mám dojem, že z týždňa na týždeň a z roka na rok horšie. Nie raz nás takmer z kina vyhodili, lebo sme sa rehotali pri scénach, ktoré mali byť dojemné a nežné a mali sa dotýkať najintímnejších strún ľudskej duše. Čím ďalej tým viac nás kino nudilo. No nedokázali sme bez neho žiť. Stalo sa nám drogou.
            A veľa sme chodili so spolužiakmi z univerzity do lokálov. Tam sme celé hodiny vysedávali v miestnosti, kde bola hlava na hlave, na tanec nijaké miesto, všetci sme sa iba pohupávali v rytme džezu. Rameno na ramene, lakeť na lakti, zhrbení, ohlušení, umlčaní. Keď sme neopatrne zdvihli ruku, aby sme sa napili, skoro sme zhodili suseda zo stoličky. Tam, keď som si zapaľoval päťdesiatu cigaretu v ten deň – tú, ktorá mi ničila posledné zvyšky sliznice v krku, robilo sa mi fyzicky zle.
            Nešlo nám však o to, aby sme sa opili. Pôvab života spočíval v tom zvláštnom posedení v lokáli plnom ľudí, mĺkvom popíjaní, ohlušení džezom, ktorý pulzoval tým morom tiel a spájal ich akýmsi fluidom. Bol to podivný, živočíšny, mystický zážitok sedieť v onom ryku, ktorý vami prenikal, v rytme, ktorý búšil až do morku kostí. Ak sme na ďalší deň mali opicu, bolo to najskôr z fajčiarskeho dymu a nervového vyčerpania.
            Keď ráno vychádzalo slnko, prepadla ma hanba a zúfalstvo. Videl som, ako iní idú do práce: zdraví, vyspatí, tichí, s jasným zrakom a určitým rozumným cieľom pred sebou. Aký cieľ som však mal pred sebou ja?

            Raz som cestoval vlakom a zrazu sa mi začala točiť hlava. Akoby sa mi strácala pôda pod nohami a ja akoby som mal padnúť do slepej priepasti prázdnoty bez konca. Postavil som sa medzi vagóny, aby som sa nadýchal vzduchu, ale kolená sa mi tak triasli, že som sa bál, aby som neskončil pod kolesami vlaku. Ani neviem, ako som sa ocitol v izbe hotela. Bolo tam zvláštne zlovestné ticho. Ľahol som si a počúval, ako mi pulzuje krv v hlave.
            Tá miestnosť mala ohromné veľké okno, ktoré siahalo od hora až k podlahe. Cítil som, akoby som s posteľou bol na okraji priepasti, a sila zemskej príťažlivosti akoby ma chcela strmhlav vhrnúť do prázdnoty. A ďaleko, v diaľke mojej mysle šeptal sotva počuteľný, posmešný hlások: „Čo keby si skočil dolu z toho okna?“
            Čo to bolo so mnou? Neviem. Asi to bolo nervové vyčerpanie. Následne sa u mňa objavila gastritída a všetko nasvedčovalo tomu, že mám na žalúdku vred. Lekár mi predpísal diétu a nejaké lieky. Odporučil mi jesť veľa zmrzliny. Pre mňa bolo príjemné jesť zmrzlinu s vedomím, že robím niečo pre zdravie.
            Myšlienky na zdravé a blahodarné stravovanie ma opantali. Začal som sa tomu venovať a onedlho som sa cítil byť v tejto oblasti odborníkom. Pritom som po celú dobu nemyslel na iné ako na svoj žalúdok. Dnes je mi to smiešne – odmietol som žiť v súlade s mravnými zákonmi, od ktorých v prvom rade závisí naša vitalita a sila. Namiesto toho som dodržiaval celú radu nezmyselných zásad zdravého stravovania, z ktorých niektoré boli úplne smiešne a hlúpe.
            Tak toto bol ten svet mojej mladosti, z ktorého som si mienil vziať rozmanité rozkoše a pôžitky? A vskutku som si ich bral, a teraz som zistil, že ja sám som ostal olúpený, prázdny, zbavený všetkého. Čím viac som toho v sebe hromadil, tým som sa cítil prázdnejší! Čím viac som si od života bral, tým viac som strácal! Hltal som pôžitky a rozkoše, a nachádzal som sklamanie, úzkosť a strach. A ako vrchol všetkého – keď som došiel k maximu zbedačenia a pokorenia, som sa zamiloval a dostalo sa mi presne takého jednania, ako som sa v posledných rokoch neraz zachoval ja sám.
            Dotyčné dievča bývalo v našej ulici, a tak som mal výsadu, že som ju mohol vídať, ako odchádza s jedným či druhým z mojich sokov len pár minút po tom, ako mi bez obalu povedala, že so mnou nemôže ísť, pretože je unavená. A ani nezakrývala, že ma má pre zábavu, keď sa nudí. A ja som potom sedel a žobral ako psík, pokým ma neráčila pohladiť po hlave alebo ma obdariť nejakým nepatrným gestom nežnosti. Tento vzťah zákonite netrval dlho, no ja som z neho vyšiel ubitý a pokorený a vrátil som sa k takmer rovnako pokorujúcemu rozmýšľaniu nad blahodarnými účinkami zmrzliny.
            Bola to smrť hrdinu, veľkého muža, ktorým som chcel byť. Navonok som bol úspešný - aspoň som si to myslel. V skutočnosti som v sebe niesol mnoho rán, z ktorých som krvácal k smrti. Zašiel som príliš ďaleko a zistil som, že som sa ocitol v slepej uličke. A práve tu sa moja porážka stala príležitosťou k záchrane.

                         (zdroj: Thomas Merton, Sedemstupňová hora, úryvky zo str. 108-134)